Zborník „Rodinná slávnosť“

Zemplínska knižnica vydala ďalší zborník prác členov Literárno-umeleckého klubu, ktorý funguje pri knižnici od roku 1987. Je to v poradí už deviaty zborník tohto literárneho klubu a jeho názov je Rodinná slávnosť. Zborník bol prezentovaný a uvedený do života v roku 2012 v Zemplínskej knižnici, za účasti najaktívnejších členov, hlavne tých, ktorých práce sú v zborníku uverejnené.

Zborník „Ráno za oknami“

Prezentácia nového zborníka Literárno-umeleckého klubu pri Zemplínskej knižnici v Trebišove s názvom „Ráno za oknami“

Zemplínska knižnica vydala ďalší zborník prác členov Literárno-umeleckého klubu, ktorý funguje pri knižnici od roku 1987. Je to v poradí už siedmy zborník tohto literárneho klubu a jeho názov je Ráno za oknami. Zborník bol prezentovaný a uvedený do života 9. decembra 2010 v Zemplínskej knižnici, za účasti najaktívnejších členov, hlavne tých, ktorých práce sú v zborníku uverejnené. Stretnutie členov LUK-u poctil svojou návštevou aj slovenský básnik a prozaik Radovan Brenkus.

Dňa 9.12. 2010 sa v priestoroch Zemplínskej knižnice v Trebišove uskutočnilo stretnutie literárneho klubu LUK, ktorý mal dôvod na oslavu. Veď sa krstil zborník s názvom Ráno za oknami. Zborník členov literárneho klubu, ten má už dvadsaťročné korene. Veru, už dve desiatky rokov je jeho vedúcim Ing. Robert Hakala CSc. Človek, ktorý vychoval a dodnes vychováva mladé literárne talenty.

V tento zasnežený štvrtok sme mali akosi bližšie k slovu, k umeniu, k poézii vôbec. Hosťom tohto milého podujatia bol básnik, spisovateľ, redaktor časopisu Dotyky Radovan Brenkus. Po úvodných slovách riaditeľky Ing. Janky Vargovej sa slova ujal vedúci klubu Robert Hakala, ktorý s radosťou privítal všetkých členov i nečlenov. Zároveň predstavil zborník „Ráno za oknami“.

S veľkým očakávaním všetci siahali po novom zborníku a nesmierne sa z neho tešili. Robert Hakala nezabudol poďakovať riaditeľke Zemplínskej knižnice Ing. Janke Vargovej za to, že podporila zborník Ráno za oknami a vlastným nákladom bol v knižnici vydaný. Vedúci klubu pán Hakala zdôraznil, že poďakovanie patrí akademickému maliarovi Antonovi Vasilkovi, ktorý navrhol obálku zborníka. Taktiež veľké poďakovanie patrí pracovníčke Zemplínskej knižnice Etele Krištofovej, ktorá miniatúrnymi kresbami obohatila zborník. Po týchto slovách sa rozprúdila medzi členmi literárneho klubu priateľská debata, vymenili sa názory na jeho ďaľšiu činnosť.

Ani sme sa nenazdali a za oknami sa spustila tma. Rozprava o literatúre, poézii, knihách a umení sa predĺžila do večerných hodín. Bol síce mrazivý večer, ale z tejto akcie si mnohí odniesli ráno za oknami, v ktorom svitá vždy na lepšie a lepšie časy.
O tom nás ubezpečila samotná riaditeľka Zemplínskej knižnice Ing. Janka Vargová.

Tá na záver akcie pripomenula a ubezpečila všetkých, že sa bude podporovať činnosť LUK-u vo všetkých smeroch. Spoluprácu medzi literárnym klubom a Zemplínskou knižnicou v Trebišove vidí do budúcna v jasných perspektívnych farbách rán za oknami. Z čoho všetci mali hrejivý, už predvianočný pocit na srdci.

Zborník v pdf formáte nájdete v Menu – LUK-literárno-umelecký klub v prílohe.

Zborník prác „Medzi nebom a zemou“

309_zbornik2_170x128_a253357f166be7da88036ec071a20919V predvianočnom čase, 17. decembra 2007, Zemplínska knižnica v Trebišove uviedla do povedomia a širokej čitateľskej verejnosti nový zborník prác amatérskych autorov pod názvom „Medzi nebom a zemou.“
Zborník predstavuje literárnu tvorbu členov literárno-umeleckého klubu, ktorý pracuje pri zemplínskej knižnici od roku 1987.

Zborník prác amatérskych autorov „Medzi nebom a zemou“ na stiahnutie:

309_zbornik3_170x128_96c5c5665b4c0bfde5ce4cb69d8456e1Každý z nás je iný, každý píše o niečom inom a každý píše iným spôsobom. Preto aj výber tvorby nemožno brať ako dielo s nejakou spoločnou myšlienkou. Je to len mozaika a riadne pestrá. A tak ako zo srdca plynuli na slová myšlienky autorov, tak nech potešia srdcia tých, ktorí ich budú čítať.

20-ročná činnosť LUK-u pri trebišovskej knižnici

Pozdrav zo Zemplína

Písať si len tak pre seba vo voľnom čase má nezanedbateľnú výhodu: na rozdiel od iných nie je tento koníček spojený takmer s nijakými výdavkami. Problém nastáva, až keď autor prejaví vyššie ambície, nebodaj sa pokúsi vydať knihu. Aj keby sa mu to podarilo, prinajmenšom v našich končinách to ešte neznamená, že ho odteraz možno považovať za profesionála – a nielen preto, že sa ďalej živí občianskym povolaním. Profesionálov u nás v tejto sfére prosto niet.

Literárny klub pri trebišovskej knižnici, ktorý 20 rokov až do vlaňajška viedol Róbert Hakala (inak poľnohospodársky inžinier, ale aj autor zatiaľ dvoch zbierok), sa priebežne predstavuje zborníkmi, predbežnou inventúrou svojej činnosti. Do posledného – piateho – prispelo šesť autorov, príslušníkov vari dvoch generácií (narodení v rozpätí rokov 1948 – 1989), viacerí opakovane, takže by sa u nich dala už vystopovať istá kontinuita.

Prevláda, pravdaže, poézia, paradoxne o to viac, ako ubúda jej čitateľov, ani ojedinelú ukážku nemožno celkom považovať za prózu. Keďže sa o autoroch nedozvieme nič, vychádzajme z toho, čím sa predstavujú. Dominuje, prirodzene, osobná skúsenosť, nech aj ohraničená. Očakávané ľúbostné motívy nájdeme vlastne len u oboch autoriek a kraj, kde majú autori korene (vďaka P. Horovovi akoby povýšený na mýtus, im napočudovanie iba ojedinelo ponúka inšpiráciu. Akurát najstarší Ľ. Visokay tematizuje protiklad domova a sveta: „Práve tu „na prahu svojiny / smi iní, smelší, jediní / zrelší po prechádzke / cudzinou! (Zemplín).

Najviac priestoru sa dostalo najmladšiemu I. Toššyvi. V opojení akoby bezhraničnými možnosťami jazyka (ktorý by sa nielen uňho zišlo hatiť) nachádza podnety všade. Život naokolo ho pritom nepodnecuje zaujať postoj, lež k ironickému odstupu: „…jablko / na strome poznania / už nedozrie“ (Smútok).

Istú publikačnú slúsenosť má za sebou T. Kríž (1981) ako dokladá jeho recenzia prevzatá z Dotykov. V lyrických číslach dominuje relativizovanie hodnôt, sklon k paradoxu: „Budeme kráčať v znamení raka / odpočívať v pokoji / kám neodbije o päť minút / dvanásť“ (Karneval). Tieto znaky, obohatené o spodné tóny clivoty nájdeme aj u od neho starčích G. Németha(1969): „Samota bolí / keď vylieva sa z brehov / a báseň visí na vlásku / bez slov“ (Samotárska), či E. Hilgartovej (1974), ktorá stereotypné floskuly umiestňuje do nezvyčajného kontextu: „Podvolím sa / a bezhlavo / v ústrety / im unikám“ (V ich moci). Neošúchaná metafora sa nájde napríklad u R. Kiovskej (1971): „Ako čokoláda / v ústach / rozpúšťa sa / leto“ (Babie leto).

Pravdaže, za 20 rokov existencie pribudlo v klube oveľa viac autorov, daktorí, prezrádza v predslove zostavovateľ a vedúci, sa zmohli aj na samostatnú knižku. No nielen preto už doň nepatria. Z Trebišova sa zvyčajne odchádza za vyšším vzdelaním – a vyhliadka na pracovné príležitosti neveľmi podnecuje k návratu. Lenže toto už nie je iba problém Južného Zemplína.

Zborník prác literárno-umeleckého klubu Medzi nebom a zemou k 20. výročiu vydala Okresná knižnica Trebišov v roku 2007.

Ľudovít Petraško

Činnosť LUKu pri Zemplínskej knižnici

Pri Zemplínskej knižnici v Trebišove pracuje od roku 1987 Literárno-umelecký klub (LUK), ktorý združuje mladých začínajúcich autorov nášho regiónu. Vedúcim klubu je od samého začiatku až dodnes Ing. Robert Hakala, Csc.
V tomto literárno-umeleckom klube sa vystriedalo už veľa mladých ľudí. Mnohí zostali dlhšie, iní vydržali len krátko. Takto to v klube vyzeralo celých dvadsať rokov. Vždy niekto odišiel, ale zase niekto nový prišiel. Za vytrvalcov považujeme najmä Ľudovíta Visokaya, Renátu Kiovskú, Martina Puciho, Tomáša Kříža, Editu Hilgartovú či Gabriela Németha.

Členmi klubu boli aj ďalší ako Peter Anďal, Jana Staruchová, Beáta Mackovýchová, Ružena Pavlíková, Mária Šrobárová, Václav Staškovič, Peter Ferko, Miroslava Švecová, Peter Mráz, Viera Vaľová, Tomáš Potočník, Marta Krištofová a iní.

Členovia klubu sa stretávali a stretávajú v priestoroch zemplínskej knižnice zväčša jeden krát mesačne a pri svojej tvorbe a stretnutiach využívajú knižný fond a periodickú tlač knižnice.

Mnohí z nich sa zúčastňovali literárnych súťaží v Kežmarku, vo Zvolene, Trenčíne, kde niektoré práce boli ocenené a získali popredné miesta v súťaži. Mnohé práce boli uverejnené v literárnych časopisoch Dotyky, Národná osveta, Mladé rozlety, Nedeľná pravda …

Výsledky činnosti literárno-umeleckého klubu boli už niekoľkokrát zhrnuté a vydané v zborníkoch prác mnohých členov.

Prvý zborník prác vznikol v roku 1989 s názvom „Otvorenými ústami“, druhý zborník „Smietka v oku“ vyšiel v roku 1991, tretí „Zbierka pojazdnej hlúposti“, v roku 1992, štvrtý „Ária v jaskyni“ uzrel svetlo sveta v roku 1998.
K nim nateraz posledný piaty, jubilejný zborník nazvaný „Medzi nebom a zemou“, pribudol v roku 2007, kedy bolo 20. výročie vzniku klubu. Činnosť klubu pokračuje aj naďalej a veríme, že vydrží ďalších aspoň 20 rokov.

Všetky vydané zborníky LUK-u sa nachádzajú vo fonde zemplínskej knižnice, kde si môžete požičať.

Úvodné slová vedúceho klubu v nateraz poslednom, piatom zborníku prác „Medzi nebom a zemou“, ktorý bol vydaný v roku 2007, pri príležitosti 20. výročia vzniku LUK-u

Keď ma začiatkom roku 1987 oslovili pracovníci Okresnej knižnice v Trebišove s návrhom založiť Literárno-umelecký klub (LUK), vo sne by mi nenapadlo, že ho budem viesť dvadsať rokov. Áno, rovných dvadsať rokov uplynulo, odkedy sme sa prvý raz zišli v priestoroch knižnice a začali sa venovať literatúre o niečo vážnejšie. Veľmi dobre sa pamätám na tváre mladých ľudí, ktoré dychtili po poznaní a túžili rozlúštiť tajomstvo, ktorému sa hovorí písanie poviedok, básní.

LUK nikdy nepočítal s masovým členstvom. Píše sa v tichu, ústraní, koniec koncov literatúre sa ani nepatrí priťahovať na seba priveľa pozornosti. Členovia LUK-u sa verejnosti pripomínali najmä zborníkmi svojich prác: Otvorenými ústami, 1989, Smietka v oku, 1991, Zbierka pojazdnej hlúposti, 1992, Ária v jaskyni, 1998. K nim teraz pribudne piaty, jubilejný zborník nazvaný Medzi nebom a zemou.

Za tých dvadsať rokov sa v klube vystriedalo veľa, ponajviac mladých ľudí. Niektorí sa iba „mihli“, nevydržali pracovať sústredene a vytrvalo, iní sa v klube „udomácnili“ a sú tu od samého začiatku. Trebišov má nevýhodu, že mladí po skončení stredných škôl odchádzajú na univerzity roztrúsené po celom Slovensku. Takto boli mnohí nútení svoje členstvo v klube ukončiť. Dali prednosť budúcemu povolaniu a s literatúrou sa rozlúčili. Verím, že dnes, hoci pracujú ako lekári, inžinieri, učitelia či úradníci, na literatúru celkom nezabudli a aspoň tu a tam vezmú do ruky dobrú knihu, aby z nej načerpali silu a pozitívnu energiu.

Som rád, že niekoľko najšikovnejších, ktorí nepoľavili a literatúru umiestnili vo svojom hodnotovom rebríčku na popredné miesto, sa už môže pochváliť vlastnými zbierkami a nemalými úspechmi na literárnom poli. Želám im, aby vytvorili ešte veľa čo najkvalitnejších textov!

Medzi nebom a zemou – túto formulku vyslovujeme na označenie čohosi, čomu veľmi nerozumieme, čo je tajomné, mystické, čo sa vymyká našej predstavivosti a nevieme si to vysvetliť „zdravým rozumom“. Medzi nebom a zemou, to je územie, ktoré môžeme pokojne označiť aj ako „namáhavá a tajomná tvorba literárneho textu“. Veď ako inak sa dá označiť proces, keď sa na čistom papieri začínajú objavovať verše, strofy, prípadne odseky podľa možnosti dobrej literatúry?

Týmto zborníkom sa končí jedna etapa LUK-u. Trvala dvadsať rokov, myslím, dosť dlhý čas na to, aby sa o opodstatnenosti klubu fungujúceho pri zemplínskej knižnici nemuselo pochybovať. Prajem jeho novému „vedúcemu“, aby sa mu práca darila a z budúcich stretnutí s členmi mal iba radosť. Ľudia sa menia, literatúra zostáva, knihy sa písali, píšu sa a budú sa písať naďalej. Ostáva na nás, na obyčajných ľuďoch, či si nájdeme čas a napísané dokážeme vstrebať do svojho vnútra. Nebráňme sa, objavíme svet, o ktorom iní nemajú potuchu!

Posledná veta, poďakovanie, patrí Zemplínskej knižnici v Trebišove za to, že poskytla priestory a materiálne zabezpečenie tak, aby sa činnosť LUK-u mohla prezentovať aj na verejnosti. Verím, že to bude robiť naďalej.

Ing. Robert Hakala, CSc.


Úvodné slová vedúceho literárno-umeleckého klubu v prvom zborníku prác
„Otvorenými ústami“ (1989)

Keď sa koncom roku 1987 založil pri Okresnej knižnici v Trebišove Literárno-umelecký klub, prihlásilo sa do neho vyše dvadsať mladých ľudí. Ako to už pri takýchto príležitostiach býva, väčšina z nich mala veľmi skreslené predstavy o jeho činnosti. Mnohí očakávali, že klub bude „patentom“, ako sa stať spisovateľom. Po počiatočnom rozčarovaní počet členov sa ustálil na 7. Ostali len tí, ktorí majú kladný vzťah k literatúre a chcú ho neustále rozvíjať.

Zborník literárnych prác okresu Trebišov sme nazvali Otvorenými ústami. Zahrňuje začiatočnú snahu o autorskú výpoveď. Už samotný názov zborníka by mal vystihovať postavenie súčasného mladého človeka v dnešnom náhliacom sa svete. Dnes sa nestačí na svet pozerať iba „otvorenými očami“, ale hlavne „otvorenými ústami“ o ňom písať. Byť všade, všetko počuť, vytvoriť si vlastný názor a ten pretlmočiť do svojej výpovede.

Je zákonité, že prvý zborník nemôže kvalitou príspevku spĺňať najvyššie hodnotiace kritéria. Autori sú na začiatku cesty, ktorá je (bude to znieť banálne) dlhá a veľmi ťažká. Záleží však len od nich, ako sa s týmito „útrapami“ dokážu vyrovnať. Preto nech zverejnenie ich prác pred verejnosťou je ich prvým úspechom, ale zároveň aj záväzkom pre ďalšiu prácu.

Ing. Robert Hakala, CSc.

Úvodné slová vedúceho literárno-umeleckého klubu v druhom zborníku prác „Smietka v oku“ (1991)

ZOPÁR ĽAHKÝCH FRÁZ NA ÚVOD

Už sú tu opäť. Po zborníku „Otvorenými ústami“ /1989/ prichádzajú autori združení v Literárno-umeleckom klube pri Okresnej knižnici v Trebišove zborníkom „Smietka v oku“.

Už sám názov evokuje súčasné postavenie literatúry v našom /ne/obyčajnom živote. V dnešnej /ne/ istote, keď do popredia sa derú len /ne/hmotné statky je literatúra naozaj len /ne/veľkou smietkou. Ovšem, keď sa dostane smietka do oka, tak to už každý pocíti. Trošku bolí. Škriabe. Znervózňuje /ne/núti človeka, aby sa tou smietkou v svojom oku zaoberal a snažil sa ju z oka odstrániť. Bodaj by to platilo aj o našom zborníku. Tu však /ne/stačí iba čítať. Očné vyšetrenie sa /ne/ vyžaduje.

Ing. Robert Hakala, CSc.

Úvodné slová vedúceho literárno-umeleckého klubu v treťom zborníku prác „Zbierka pojazdnej hlúposti“ (1992)

Takže opäť … so svojimi prácami sa predstavujú autori združení v Literárno-umeleckom klube v Trebišove. Je to skutočne malý zázrak, že v dnešnej dobe sa ešte nájdu takí, ktorým umenie a literatúra nie sú cudzie. Ešte väčší zázrak je asi to, že Okresná knižnica v Trebišove našla nejaké „drobné“ a neváhala ich investovať do tohto zborníčka.

Sám to neviem pochopiť, prečo radšej nekúpila videokazety s „Terminátormi“ a tie potom výhodne požičiavať … Prekvapenia však existujú a na zázraky si budeme musieť začať zvykať.

A čo na to autori? Sú hodní tejto pozornosti? Myslím si, že ich jednoduché a drsné výpovede hovoria za všetko. Všade naokolo je neľútostný svet a zopár bláznov napíše niekoľko veršov … a potom si myslí, že tým niečo zmení. Ale svet sa nemení. Možno sa meníme len my, ktorí tu nepríčetne blúdime. Možno nájdeme niečo, čo nás poteší. Stačil by aj jeden jediný verš z tohto zborníčka … iba jeden jediný …
Nič viac, nič menej.

Ing. Robert Hakala, CSc.

Úvodné slová vedúceho literárno-umeleckého klubu vo štvrtom zborníku prác „Ária v jaskyni“ (1998)

Už vyše desať rokov uplynulo od založenia Literárno-umeleckého klubu v Trebišove. Za toto obdobie sa v ňom vystriedalo niekoľko desiatok mladých ľudí, ktorí cítili potrebu realizácie v niečom, čomu sa skromne hovorí literatúra.

Niektorí z nich len nakukli do tejto čarovnej komnaty a keď zistili, že „písanie“ je robota nesmierne namáhavá, vzdali to. Odišli z cesty, ktorá má nejasný cieľ, skrytý kdesi v čarovnej metafóre verša, alebo je ukrytý v pointe jednoduchého príbehu…

Pre niektorých sa však návšteva literárneho klubu stala potrebou, ktorú premenili na svoju profesiu. Teraz sú z nich učitelia slovenčiny, poslucháči žurnalistiky. Iní nadšenci klubových stretnutí vyštudovali ekonómiu, medicínu a dúfam, že svojim vzťahom k poézii poľudšťujú svoje bankové a chirurgické operácie.

Čas sa nezastaví a sentimentálne plynie, veľa vecí strhne do zabudnutia. Verím, že tento zborník bude navždy týmto autorom pripomínať, že kedysi boli mladí, že mali plnú hlavu nápadov, snov, bolestí a smútkov, že chceli zmeniť svet, že bojovali proti ničnerobeniu a povrchnosti, že mali radi poéziu, že ju nasávali celým svojím telom, že tak strašne chceli …

Ing. Robert Hakala, CSc.