Pavol Ružan sa upísal vlastivede a histórii regiónu

Mnohí z nás máme rôzne záľuby. Jední zbierajú papierové obrúsky, iní vyrezávajú z dreva sochy, ďalší obdivujú odznaky či perá… Ale venovať sa zbieraniu poznatkov z histórie, či rozširovať obzory nasledujúcim generáciám v oblasti vlastivedy Slovenska– takých je vskutku málo.

TREBIŠOV. Stretnutie s 93-ročným Pavlom Ružanom z Trebišova býva nezabudnuteľné.

Uchváti človeka studnicou spomienok o svojom živote a južnom Zemplíne z pohľadu historika, ale najmä nesmiernou pracovitosťou a snahou odovzdať generáciám zápisky o zaujímavých ľuďoch, o poznatkoch prerodu vzťahov a myslenia až od svojich detských čias dodnes. A to má za sebou už takmer celé storočie…
Pavol Ružan je i dnes obklopený a „zahniezdený“, či zavŕtaný v množstve kníh, novín, hrubých archívnych zväzkov časopisov a rôznych zbierok, listín o ľuďoch, ktorí čosi pre južný Zemplín znamenali a rozhodne priniesli nové veci pre jeho rozvoj.
Povedzme až od počiatku trebišovských detských opatrovní a materských škôl z roku 1885, do roku 1982, či zemplínske chotáre vo víre povstaní a vojen.
Nezabudne sa posťažovať, že už nemá s kým spolupracovať, stretávať sa, vymieňať si názory, poznatky a skúsenosti.
Je nespokojný, že taký významný región, nielen historicky, nemá svojich dokumentaristov, ako to bolo kedysi.
Spomenie dnes už nebohých Jánosa Bogolya, ktorý zachytával dianie v Medzibodroží, Jána Ordoša, etnografa z Michaloviec, Štefana Korčmároša zo Sečoviec a ďalších.
Nevynechal ani mladého Sklenčára, ktorý má podrobne podchytený rod Emmery, z ktorého pochádza svetovo známy architekt, staviteľ mrakodrapov.

Neúnavný študent histórie

„Ja už končím tiež, pracujem na poslednej knižke a potom poprosím riaditeľku knižnice Janku Vargovú, aby ju skompletizovali do podoby vhodnej pre čitateľov,“ povie smutne, ale kto ho pozná osobne, vie, že to ešte nemusí byť jeho posledné slovo.

Zdroj

« Späť