Poludnie medzi knihami

Zemplínska knižnica v Trebišove zorganizovala 10. 12. 2008 besedu s básnikom Tiborom Kočíkom . O pol dvanástej sa s ním stretli študenti Cirkevného gymnázia sv. J. Krstiteľa . Hneď v úvode pán Kočík predstavil prítomným svoje knižky, v ktorých si mali možnosť zalistovať. Zaujímal sa tiež o prípadnú literárnu tvorbu prítomných študentov. Tibor Kočík sa literatúre venuje okrajovo. V súčasnosti ho živí etopédia. Je zástupcom riaditeľa Liečebno-výchovného sanatória v Košiciach. V pútavom rozprávaní študentom otvoril celý svoj život. „ Ja som žil v dosť jednoduchých sociálnych pomeroch a z hľadiska výchovy som nedostal to, čo by som dostal v úplnej rodine. Vyrastal som ako nesebavedomý človek, ktorý mal problémy s jazykovým prejavom. Tým, že som žil v nekompletnej rodine som vnútorne pociťoval budenie k tomu, aby som na sebe pracoval. Už ako štrnásť-pätnásťročný som vyhľadával literatúru. Natrafil som vtedy na knihu o sebaovládaní. Mala populárno-psychologický charakter a smerovala k tomu, aby sa človek zaoberal sebou samým. Bol som veľmi slabý v matematike. V rámci svojich schopností som si trúfol na dopravnú priemyslovku. Moje dozrievanie nebolo ľahké. Z matematiky som počas štúdia dvakrát prepadol. Keď som maturoval, mal som štvorku zo slovenského jazyka, no trúfol som si na vysokú školu pedagogickú .

Našťastie som typ, ktorý dokáže pracovať pod tlakom a pred skúškami som naplno zapol. Prvé semestre boli doslova vydreté, no neskôr som dokonca poberal prospechové štipendium.

Moje literárne začiatky boli v sedemdesiatych rokoch. Publikačné možnosti však neboli priaznivé. Publikačná platforma bola schematizovaná a ideologizovaná. Myšlienková prieraznosť vo viazanom verši nemohla byť taká výrazná ako vo voľnom. S priateľmi sme si vytvorili samizdat „ Populárne slovo“. Bol to časopis, v ktorom sme sa mohli realizovať, no vôbec to nebolo politicky orientované na deštrukciu totality.“

Tibora Kočíka literatúra nikdy neživila. Po štúdiu všeobecnej pedagogiky ( UPJŠ ) pôsobil ako učiteľ. Vyštudoval tiež žurnalistiku (UK) a pracoval v novinárskej branži. (Východoslovenské vydavateľstvo, denník Večer, mesačník Hlas demokracie, vydavateľstvo Slovo, Východoslovenské noviny). Dnes je činný v oblasti špeciálnej pedagogiky. Pracuje s deťmi a ich problematickým vnútrom.

„ Pre deti, ktorým sa venujem, nepíšem. Napísal som len pár štúdií. Vnútorne zápasím o pohodu, ktorá by ma viedla k tvorivému písaniu. Môj osobný život sa zvrtol, keď sme s manželkou začali mať problémy s naším synom. Dopadlo to tak, že môj synátor je invalid. Potom na mňa doľahla manželkina smrť na nevyliečiteľnú chorobu.“

Pán Kočík pôsobil veľmi otvorene. So študentmi debatoval i na témy svedomia, apeloval na oddeľovanie pojmov morálky a mravnosti. Doslova priznáva, že ho ľudská duša fascinuje. Literatúru vníma ako prostriedok na objavovanie odpovedí na mnohé skutočnosti, i tie týkajúce sa nášho bytia. Varoval i pred hrozbou povrchnej komerčnej literatúry : „ Rovnocenným partnerom spisovateľovi je tvorivý čitateľ. Povrchná literatúra z vás nespraví tvorivých čitateľov. Dobrá knižka je priemetom filozofickej a psychologickej roviny, takže buďte kritickí ! “

Klaudia Konfederáková

Zdroj