Fotoobrazy kresťanských symbolov Mikuláša Jacečka sú stálou výzdobou Pápežského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Jeho výstavu otvorili aj v trebišovskej knižnici

TREBIŠOV/VINNÉ. V Zemplínskej knižnici v Trebišove otvorili výstavu fotografií Mikuláša Jacečku.

Knižničnú výstavnú sieň zdobia efektné zábery tohto umelca, verného najmä meditačnej dekoratívnej fotografii, ktorá núti diváka zahĺbiť sa do situácie, ktorú autor práve prežíval a zachytil objektívom fotoaparátu.
Fotograf sa narodil v rusínskej rodine v Habure. Vyštudoval stavbárinu na vysokej škole a pôsobil aj ako muzeológ.
Ako študent si zamiloval Prahu a Brno, avšak vrátil sa na Slovensko, kde pracoval v Žiline, Bratislave a Humennom. Teraz žije a tvorí vo Vinnom.
Obdivuje okolie tejto zemplínskej vinohradníckej obce, v ktorej pretrvávajú silné kresťanské tradície a má veľmi zaujímavú a bohatú históriu.

Začal až ako senior

Mikuláš Jacečko sa fotografovaniu systematicky začal venovať až v seniorskom veku. Najmä meditačnej dekoratívnej fotografii. Vytvoril a predstavuje niekoľko vzácnych cyklov fotoobrazov – Zemplínske meditácie, Tatry-môj druhý domov, Kresťanské symboly, Zrkadlenia, Pod Vinianskym hradom, Kvety a ľudia, Spomienky, Haburské sny. Každé svoje dielo považuje za výnimočné, lebo vysiela do okolia a do budúcnosti špecifické výpovede.
Za desaťročia, čo chodí do prírody s fotoaparátom a hľadá neopakovateľné momenty ukladajúc ich na fotografický papier, vystavoval už na šesťdesiatich samostatných výstavách u nás, v Maďarsku, Poľsku i Taliansku.
Pred 18 rokmi sa svojou zbierkou momentiek predstavil aj v Kanade. Od prelomu storočí sú jeho fotoobrazy kresťanských symbolov stálou výzdobou Pápežského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Jeho diela sú obsiahnuté aj v zbierkach viacerých galérií a múzeí, v reprezentačných priestoroch organizácií a inštitúcií nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Energiu nachádza v Tatrách

 „V Tatrách – svojom druhom domove, Mikuláš Jacečko našiel a stále nachádza zdroj svojej životnej a tvorivej energie. Pomohli mu a on sa im odmenil svojim unikátnym videním prostredníctvom fotografií,“- napísala o zbierke Tatry – môj druhý domov a autorovi, riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade, v roku 2007 Anna Ondrušeková.
Zaujímavo ohodnotil prácu autora aj kňaz Ján Moravský z Cambridge v Kanade: „Pán Boh vám daroval videnie, aké my nemáme. Je potešujúce, že o tento Boží dar sa s nami nezištne delíte. Pán Boh zaplať!“
Tvorivú činnosť ocenili u neho aj jeho rodáci z Habury, keď na počesť 470. výročia prvej zmienky o obci sprístupnili stálu výstavu jeho fotoobrazov zostavenú z celoživotnej tvorby.

Galéria vo Vinnom nesie jeho meno

Mikuláš Jacečko je spoluzakladateľom Vinianskeho obecného múzea a galérie, ktorá nesie jeho meno. Za inšpiratívny prístup k okoliu Vinného a za jeho propagáciu a reprezentáciu mu obec pred rokmi udelila Cenu obce Vinné.
Na Mikuláša Jacečku nezabudla ani Matica slovenská, od nej získal Pamätnú medailu sv. Cyrila a Metoda za ochranu slovenského národného dedičstva, od Občianskeho združenia Zemplínska spoločnosť zase medailu Zemplínčan roka za aktívnu reprezentáciu rodného kraja doma i v zahraničí.
Život i dielo autora zaujímavých fotoobrazov je zahrnuté vo viacerých obrazových publikáciách Meditácie, či Pod Vinianskym hradom, V zrkadle spomienok a v množstve katalógov a propagačných materiálov.

Zdroj

Kto to je vlastne ten Braňo Jobus, pýtaš sa? Tento sympatický chlapík je vlastne veľmi vážený hudobník – pravidelný moderátor festivalu Pohoda, zakladateľ festivalu Vrbovské vetry a projektu Abusus, člen hudobných skupín Karpatské chrbáty a Vrbovskí víťazi. Pohybuje sa po hudobnej scéne už 31 rokov.

Tento hudobník je známy svojim zaujímavým humorom, recesiou ale aj tým, že si rozumie ako každý spisovateľ s papierom a perom (alebo skôr s počítačovou klávesnicou?). Nuž, okrem hudobných úspechov mu na konto môžeme prirátať knižky pre deti- Láskavé rozprávky (2006), Až na vrchol (2008), Zázračné rozprávky (2009), Na výlete do vesmíru (2010), Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda (2010), Ako muflón Ancijáš cestoval na západ (2011), Komisár Mrodge(2012), Ako Muflón Ancijáš sľub dodržal (2013), Ja nič, ja muzikant (2014).

Zdroj

Máš rada (ale pokojne aj rád 🙂 ) ženské romány? Potom si stopercentne počul(a) o slovenských románoch (je ich konkrétne šesť- napríklad Amnestia za zradu, Nech prší, keď plačem a mnohé ďalšie…) z pera Andrei Rimovej.

A práve táto autorka, rodáčka z Medzilaboriec, ktorá miluje Cyprus a je známa nezvyčajnými spôsobmi krstenia kníh (v lietadle s whiskey? Pohoda. A v mori s rybičkami ako s nemým publikom? Veď prečo nie…) , sa nás rozhodla navštíviť a to konkrétne 21. mája 2015 o 10.00 h a 16.00 h v priestoroch knižnice.

Príď sa porozprávať s touto obľúbenou autorkou, zistiť čo ju inšpiruje, ako vznikali jej príbehy komplikované ako život sám

Zdroj

Bábka – čo je vlastne divadelná bábka? No v podstate akýsi kúsok zafarbeného drievka oblečeného do rôznych handričiek a popritom je zavesená na motúziku či drôtiku. Taký je pohľad laika. No ak k tej bábke primerane upravíme aj priestor, ak ju uvedieme do pohybu a dáme jej hlas, ona ožije ako človek, ktorý už má aj svoj príbeh a dostane aj svoje meno.

Na webovej stránke Zemplínskej knižnice v Trebišove sa o tejto výstave píše: Najznámejšie typy bábok sú marionety (zavesené bábky), maňušky (prstové bábky) a tieňové bábky (vytvorené z tieňu dlane). História bábkarstva siaha až do Indie, Číny či Egypta. Najväčší rozmach bábkarstvo zažilo v stredoveku, kde dotváralo jarmočnú atmosféru.

Otcom vyše troch stoviek bábok nachádzajúcich sa v Bábkovom divadle v Košiciach je umelecký rezbár Milo Jaroš. Vyštudoval síce strojarinu a sedemnásť rokov aj pracoval vo Východoslovenských strojárňach, no práca s drevom ho lákala už od malička. Ale práca strojára a umeleckého rezbára, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, predsa len spolu súvisia. Ako sám pán Jaroš hovorí: „Žiadna bábka, žiadna divadelná scéna nemôže fungovať bez technickej presnosti a práve to ma naučila práca strojára. Divadlo sa skrátka bez technického cítenia robiť nedá. Je to akési prepojenie estetiky, krásna s technikou.“

V Bábkovom divadle v Košiciach teraz pracuje ako rezbár a vedúci dielne. Pričinením jeho rúk už vznikli bábky rôzneho druhu – najjednoduchšie maňušky, manekýni, javajky i najzložitejšie marionety. Jeho prvou bábkou bola drevená bábka Radcu z predstavenia Princ Nosáč. Zhotovenie bábok je náročná práca. Najdôležitejšia je totiž tvár, ktorá určuje charakter postavy, ale aj to či je falošná, múdra či hlúpa, pyšná alebo láskavá. Najzložitejšie sú marionety, najmä, keď sa vyrábajú z dreva. Náročné sú na výrobu a na tzv. vodenie. No náročná je i výroba veľkých bábok – manekýnov, vo veľkosti človeka, pohybujúcich sa na kolieskach.

My sme neváhali a túto nevšednú výstavu s názvom “Čarovné kúzlo bábok a marionet” sme sa rozhodli zdokumentovať. Pozri sa i ty na všakovaké bábky, s ktorými sa môžeš stretnúť v Bábkovom divadle v Košiciach!

Zdroj

Svet je veľmi rýchly. Mení sa. Nevenujeme tomu nejako extrémne veľkú pozornosť – všetci máme dosť svojich povinností, že? Jednotlivec predsa nič zmeniť nemôže, čo sa životného prostredia týka, tak prečo sa tým vôbec zaoberať?
Omyl.

Všetko to začína u jednotlivca nazývaného spotrebiteľom. Sneh na Veľkú noc, extrémne letné horúčavy, ako keby už bolo normálne preskakovať z extrému do extrému. Nie je čas sa nad tým aspoň trošičku pozastaviť?
I preto ťa Zemplínska knižnica v Trebišove pozýva na dve výstavy s tematikou životného prostredia – Klíma a Naša zodpovednosť za prírodné zdroje. Prvá je medzinárodná výstava autorských fotografií z celého sveta o zmene klímy, druhá zas akty a svedectvá z Konga, Peru, Ekvádora, Nigérie a Arktídy o odvrátenej strane našej spotreby. Obidve budú v mestskej knižnici prístupné počas otváracích hodín od 7. do 30 apríla 2015.

Zdroj