Letné prázdniny, počas ktorých sa v Zemplínskej knižnici v Trebišove organizoval letný tábor Knihovníček, sú preč. Prvý mesiac nového školského roka opäť prináša do priestorov knižnice plno zaujímavých besied s rôznymi autormi, či patchworkovú dielňu.

Podujatia odštartuje patchworková dielňa

September je prvým jesenným mesiacom. Tento fakt je veľmi dobre známy aj v knižnici, kde to neváhali hneď využiť. Zemplínska knižnica ponúka možnosť patchworkovej tvorivej dielne s názvom „Patchworkový strom blížiacej sa jesene“.  Známou metódou sa budú vyrábať pohľadnice s jesennými motívmi. Kedy? Počas celého septembra, od pondelka do piatka, od 13:00 do 15:00.

Výstava pestrofarebných motýľov

Výstava s názvom „Premena do krásy“ je venovaná najznámejším bezstavovcom, motýľom. Je v nej zachytený celý priebeh zmien od vajíčka až do dospelého motýľa. Na výstave budú prezentované krásy denných a nočných motýľov žijúcich na území Slovenskej republiky. Motýlia výstava je sprístupnená od 9. septembra až do 5. októbra 2015 v čase otváracích hodín knižnice.

Beseda s autorkou detských kníh

Spisovateľka, Ľubica Suballyová, príde do Trebišova. Autorka detskej literatúry žije a pracuje v našom hlavnom meste. Okrem písania detskej literatúry sa venuje prekladateľstvu z češtiny do slovenčiny. Po úspešnom absolvovaní odboru Žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobila vo viacerých redakciách. Vyskúšala si prostredie detských časopisov, no publikovala aj v denníku Pravda. V súčasnosti sa venuje edičnej činnosti pre predsedníctvo Slovenskej akadémie vied. Beseda, ktorá sa volá „Deti a ich hľadanie Kľúčika od 13. komnaty“ bude 14. septembra 2015 od 10:00.

Slovo dostane aj dramatizované a motivačné čítanie

Pásmo dramatizovaného a motivačného čítania pre deti s názvom „Radosti a starosti pána Mrkvičku“ sa k slovu dostane 21. septembra. Už o 8:30 sa začne prvá polovica, kde bude pán Mrkvička zúčastneným deťom čítať o starostiach, či rozprávky malú Alicu uspia, alebo nie. Druhá polovica tohto pásma začínajúca o 10:00, bude venovaná čítaniu o pravde a lži, kde sa pán Mrkvička spolu s deťmi bude zamýšľať nad tým, prečo ľudia klamú a či môže byť pravda horšia ako lož.

Zdroj

Zemplínska knižnica v Trebišove aj naďalej pokračuje v organizovaní kultúrnych podujatí, besied a výstav. Mesiac október a jeho program bude v tomto smere skutočne bohatý.

Výstavy kalendárov a pohľadníc

Program v mesiaci október otvoria výstavy „Najkrajší kalendár Slovenska 2015“ (30.9 až 21.10.) a „České dejiny na pohľadniciach“ (6.10. až 23.10.). V prvom prípade pôjde o výstavu nástenných, stolových a plagátových foriem kalendárov zo Slovenska. V tom druhom návštevníci uvidia prierez dejín našich susedov z Českej Republiky zachytený na pohľadniciach. Táto výstava sa uskutoční v rámci Dní českej kultúry 2015.

„Pokec“ s Hanou Lasicovou

Do trebišovskej knižnice príde dcéra Milana Lasicu a Magdy Vášaryovej, Hana Lasicová. Autorka beletrizovanej literatúry sa narodila v Bratislave, vyštudovala ekonómiu na Ekonomickej univerzite vo Viedni a komparatívnu literatúru na univerzite Sorbone v Paríži. Žila na viacerých miestach. Vyskúšala Viedeň, Varšavu, anglický Manchester i francúzsky Paríž, no najlepšie sa cíti v Bratislave. Beseda s Hanou Lasicovou sa uskutoční 8. októbra 2015 o 16:00.

Tvorivá dielňa

V septembri to bol patchworkový strom s jesenným motívom, v októbri tvorivá dielňa nazvaná „Šuškoví škriatkovia“ spojená s výrobou rôznych škriatkov zo šušiek pre blížiaci sa Halloween. Táto dielňa bude prebiehať počas celého mesiaca október. V pondelky, utorky, štvrtky a piatky od 13:00 do 15:00, v stredy od 15:00 do 17:00.

Knižnica oslávi aj rok Ľudovíta Štúra

Tento rok sa nesie v znamení 200. výročia narodenia kodifikátora spisovnej slovenčiny, Ľudovíta Štúra. Nezabudla na to, ani trebišovská knižnica, ktorá si pripravila hneď dve prezentácie spojené s týmto menom. Prvou bude prezentácia zameraná na samotného Štúra a autorov, tvoriacich v období slovenského romantizmu – Štúrovci, 20. októbra 2015 o 10:00. Druhou prezentácia o Štúrovi, 26. októbra 2015 už o 8:00.

Zdroj

V pondelok sa v priestoroch Zemplínskej knižnice v Trebišove, konala beseda s Patrikom Kotrbom. Tento pútnik s gitarou rozprával o ceste do jedného z najznámejších pútnických miest a to Santiaga de Compostela. Stantiago de Compostela je mesto v Španielsku. Má viac ako 95 000 obyvateľov a v slávnej katedrále sv.Jakuba, ktorá sa tam nachádza, sú údajne pochované ostatky apoštola Jakuba.

Na cesty vyrazil v roku 2012

Patrik vyrazil na svoju cestu v apríli 2012 zo svojej rodnej dediny v Českej republike. Túto púť môžeš absolvovať pešo, či na bicykli. No ak túžiš po niečom extravagantnejšom, máš možnosť dostať sa tam aj na koni. Patrik si vybral prvú možnosť a tak vyrazil pešobusom na dvadsaťmesačnú výpravu naprieč niektorými európskymi krajinami. Putoval iba s gitarou a dvadsaťpäť kilovým batohom na chrbte. Mal v ňom hlavne stan, spacák a oblečenie. Všetko ostatné sa totižto, podľa neho, dalo zadovážiť. Denne míňal v prepočte okolo 10,- eur.

Živil sa anglickými, ale aj českými pesníčkami

Aby mohol pokračovať v ceste, hrával s gitarou na uliciach v mestách, ktorých sa zdržiaval. Živili ho anglické pesničky, ale aj české ľudovky, ktoré sa vraj veľmi zapáčili Španielom. Jednu jeho obľúbenú pesničku nám aj zaspieval s doprovodom gitary. Text piesne bol síce typicky ťaživý, ale to našťastie “cudzojazyčníkom” nemohlo prekážať. Väčšinu svojej cesty spával pod holým nebom ukrytý v kvetinách alebo na pohodlnejších skalách. Prechodil a zničil dva páre topánok a postretával mnohých zaujímavých ľudí. S niektorými cudzincami absolvoval príjemné debaty pri večernom ohni. Vďaka niektorým z nich sa znovu ukázalo, že ľudská dobrota, predsa len nevymrela. Našli sa totižto ľudia, ktorí mu ponúkli nocľah. V jednej rodine sa mu natoľko zapáčilo, až tam nakoniec ostal celý týždeň. Celá táto jeho cesta cez Pyreneje, Azúrové pobrežie či Barcelonu vznikla kvôli jednému preňho dôležitému účelu. Patrik Kotrba chcel počas cesty veľa písať. Čo sa mu nakoniec aj podarilo a dokonca po návrate vydal zbierku svojej prózy a poézie. Priamo v tomto pútnickom meste napísal báseň, ktorú nám aj veľmi emotívne predniesol.

Moje dojmy z jeho rozprávania

A moje dojmy? Patrik Kotrba chodí po mnohých mestách Česka a Slovenska a prednáša o svojej viac ako ročnej púti. Po toľkých besedách by sa predpokladalo, že povedzme “vychytá všetky muchy”, avšak jeho prednáška mi pripadala akosi málo pripravená. Napriek tomu,k nám hovoril veľmi bezprostredný umelec s divokým výzorom, ktorý zjavne dávno pochopil, že na svete existuje niečo viac ako peniaze či prestíž. Najskôr som chcela jeho bohémsky výzor a patetický umelecký prednes skritizovať. No nakoniec som si uvedomila, že možno jeho púť mu dodala do srdca takúto slobodu pred konvenciami. Nechápte ma zle, nebol ako vystrihnutý z filmu Into the Wild. Nemusel si loviť ryby či divú zver uprostred divočiny. No nadobudol odvahu, urobiť niečo s chuťou po dobrodružstve, ktorú má takmer každý z nás. Určite ma to povzbudilo a predviedol, že naozaj nie je nemožné, vidieť kus sveta iba s batohom a minimálnou finančnou čiastkou. Ešte tak nájsť odvahu, podujať sa na podobnú cestu.

Predsa, aj pohodlný Bilbo Pytlík z knihy J.R.R. Tolkiena Hobit, sa nakoniec vydal na dobrodružstvo, ktoré mu zmenilo život.

Mnohí z nás máme rôzne záľuby. Jední zbierajú papierové obrúsky, iní vyrezávajú z dreva sochy, ďalší obdivujú odznaky či perá… Ale venovať sa zbieraniu poznatkov z histórie, či rozširovať obzory nasledujúcim generáciám v oblasti vlastivedy Slovenska– takých je vskutku málo.

TREBIŠOV. Stretnutie s 93-ročným Pavlom Ružanom z Trebišova býva  nezabudnuteľné.

Uchváti človeka studnicou spomienok o svojom živote a južnom Zemplíne z pohľadu historika, ale najmä nesmiernou pracovitosťou a snahou odovzdať generáciám zápisky o zaujímavých ľuďoch, o poznatkoch prerodu vzťahov a myslenia až od svojich detských čias dodnes. A to má za sebou už takmer celé storočie…
Pavol Ružan je i dnes obklopený a „zahniezdený“, či zavŕtaný v  množstve kníh, novín, hrubých archívnych zväzkov časopisov a rôznych zbierok, listín o ľuďoch, ktorí čosi pre južný Zemplín znamenali a rozhodne priniesli nové veci pre jeho rozvoj.
Povedzme až od počiatku trebišovských detských opatrovní a materských škôl z roku 1885, do roku 1982, či zemplínske chotáre vo víre povstaní a vojen.
Nezabudne sa posťažovať, že už nemá s kým spolupracovať, stretávať sa, vymieňať si názory, poznatky a skúsenosti.
Je nespokojný, že taký významný región, nielen historicky, nemá svojich dokumentaristov, ako to bolo kedysi.
Spomenie dnes už nebohých Jánosa Bogolya, ktorý zachytával dianie v Medzibodroží, Jána Ordoša, etnografa z Michaloviec, Štefana Korčmároša zo Sečoviec a ďalších.
Nevynechal ani mladého  Sklenčára, ktorý má podrobne podchytený rod Emmery, z ktorého pochádza svetovo známy architekt, staviteľ mrakodrapov.

Neúnavný študent histórie

„Ja už končím tiež, pracujem na poslednej knižke a potom poprosím riaditeľku knižnice Janku Vargovú, aby ju skompletizovali do podoby vhodnej pre čitateľov,“  povie smutne, ale kto ho pozná osobne, vie, že to ešte nemusí byť jeho posledné slovo.

Zdroj

Zemplínska knižnica v Trebišove opäť raz pripravila stretnutie s mladým umelcom a nazvali to „Pokec“. Diskutujúci, najmä ženy, siahali aj pod „obal“ peknej tváre, milej, usmievavej, charizmatickej a pohotovej autorky Hanky Lasicovej.

TREBIŠOV. Samozrejme, jedna z prvých obligátnych otázok bola, kedy začala písať…

Odpovedala, že hneď, že už na základnej škole, lebo jej otec, známy humorista a divadelník Milan Lasica, viedol svoje dve dcéry od malička k tomu, aby veľa čítali a študovali.
Čitateľky sa podrobne zaujímali o všetky vydané knihy: Sedím si v Manchestri na kameni a je mi…?, alebo Pravdivý príbeh lži, či Diagnóza: Rodina a Slúžka.
No najviac diskutovanou bola jej ďalšia práca a to Všetko o mojom otcovi, alebo 100+ odpovedí Milana Lasicu na otázky, ktoré mu nikto predtým nepoložil.
Autorka odpovedala vyčerpávajúco a presvedčivo, zo srdca a úprimne, čo publikum zistilo hneď po prvých vetách.
Netajila, že v Trebišove je prvýkrát.
Nevyhla sa ani v posledných dňoch často kladenej otázke, ako je to so zdravím pána humoristu, keďže iba kratučko predtým médiá informovali, že ochorel.
„V rodine všetci skromne dúfame, že to nie je nič vážne a že otec ešte dlho bude baviť Slovákov svojím nevšedným humorom.“
Dlho rozoberala rodinné situácie, keď táto kniha rozhovorov vznikala. S láskou a úctou opisovala svoju babičku z otcovej strany.
Že kto prvý číta jej rukopisy? No predsa rodina – manžel, mama a prirodzene otec. Ten je, údajne, neúprosný kritik. Ale v dobrom poradí, aby texty zneli presvedčivo.
Slovnú zásobu autorka neustále cibrí čítaním beletrie. V domácnosti neuznáva televízor a preto ho ani nemajú.
Všetkých presviedčala, že aj na sociálnych sieťach nikdy nie je dlhšie ako 5 minút denne.
Vtedy publikum, väčšinou ženské, akoby zadržalo dych…

Študovala v Paríži na Sorbonne

Hanka Lasicová sa veľmi obšírne a do hĺbky rozhovorila o svojej mladosti, keď za matkou, známou slovenskou herečkou, neskôr slovenskou diplomatkou vo Viedni a vo Varšave Magdou Vášáryovou, putovala po týchto veľkomestách.
Rada spomínala na život v Rakúsku, kde žila najdlhšie a potom v Paríži, kde študovala na svetoznámej Sorbonne odbor komparatívnej literatúry.
Srdečne a láskyplne hovorila o svojich dvoch malých deťoch, ktorým sa práve venuje na materskej dovolenke, ba aj vďaka tomu má možnosť sa viacej oddávať písaniu.
Samozrejme, Pokec býva aj o zákulisných pletkách a nevšedne zvedavom publiku. Autorka sa teda okrem iných nevyhla názoru na módu a módnu políciu.
„Z tej mám vždy hrôzu,“ prezradila. Má rada praktickú, v podstate mestskú módu. A najradšej nakupuje cez internetové obchody slovenské výrobky.
Čitateľky z knižnice odchádzali evidentne spokojné, lebo odpovede zneli pútavo a dlho rezonovali aj v ich domácnostiach.
Návštevníčka Renáta Vaníková nám prezradila, že človek človeku je vždy inšpiráciou, či je v staršom, alebo mladšom veku.
„Hana ma zaujala svojou čistou dušou, veselým a svojským náhľadom na svet, všetečným úsmevom rozdávať pohodu, pokoj a nehrať sa na bohéma. Priamy úsudok, bystrý cveng daru jej reči i slova, vyslovené i vpísané do kníh, mi prinavrátili myšlienky o výpovedi jej charizmy. Nečudo, veď to má vo vienku.“

Zdroj