20-ročná činnosť LUK-u pri trebišovskej knižnici

Pozdrav zo Zemplína

Písať si len tak pre seba vo voľnom čase má nezanedbateľnú výhodu: na rozdiel od iných nie je tento koníček spojený takmer s nijakými výdavkami. Problém nastáva, až keď autor prejaví vyššie ambície, nebodaj sa pokúsi vydať knihu. Aj keby sa mu to podarilo, prinajmenšom v našich  končinách to ešte neznamená, že ho odteraz možno považovať za profesionála – a nielen preto, že sa ďalej živí občianskym povolaním. Profesionálov u nás v tejto sfére prosto niet.

Literárny klub pri trebišovskej knižnici, ktorý 20 rokov až do vlaňajška viedol Róbert Hakala (inak poľnohospodársky inžinier, ale aj autor zatiaľ dvoch zbierok), sa priebežne predstavuje zborníkmi, predbežnou inventúrou svojej činnosti. Do posledného – piateho – prispelo šesť autorov, príslušníkov vari dvoch generácií (narodení v rozpätí rokov 1948 – 1989), viacerí opakovane, takže by sa u nich dala už vystopovať istá kontinuita.

Prevláda, pravdaže, poézia, paradoxne o to viac, ako ubúda jej čitateľov, ani ojedinelú ukážku nemožno celkom považovať za prózu. Keďže sa o autoroch nedozvieme nič, vychádzajme z toho, čím sa predstavujú. Dominuje, prirodzene, osobná skúsenosť, nech aj ohraničená. Očakávané ľúbostné motívy nájdeme vlastne len u oboch  autoriek a kraj, kde majú autori korene (vďaka P. Horovovi akoby povýšený na mýtus, im napočudovanie iba ojedinelo ponúka inšpiráciu. Akurát najstarší Ľ. Visokay tematizuje protiklad domova a sveta: “Práve tu “na prahu svojiny / smi iní, smelší, jediní / zrelší po prechádzke / cudzinou! (Zemplín).

Najviac priestoru sa dostalo najmladšiemu I. Toššyvi. V opojení akoby bezhraničnými možnosťami jazyka (ktorý by sa nielen  uňho zišlo hatiť) nachádza podnety všade. Život naokolo ho pritom nepodnecuje zaujať postoj, lež k ironickému odstupu: “…jablko / na strome poznania / už nedozrie” (Smútok).

Istú publikačnú slúsenosť má za sebou T. Kríž (1981) ako dokladá jeho recenzia prevzatá z Dotykov. V lyrických číslach dominuje relativizovanie hodnôt, sklon k paradoxu: “Budeme kráčať v znamení raka / odpočívať v pokoji / kám neodbije o päť minút / dvanásť” (Karneval). Tieto znaky, obohatené o spodné tóny clivoty nájdeme aj u od neho starčích G. Németha(1969): “Samota bolí / keď vylieva sa z brehov / a báseň visí na  vlásku / bez slov” (Samotárska), či E. Hilgartovej (1974), ktorá stereotypné floskuly umiestňuje do nezvyčajného kontextu: “Podvolím sa / a bezhlavo / v ústrety / im unikám” (V ich moci). Neošúchaná metafora sa nájde napríklad u R. Kiovskej (1971): “Ako čokoláda / v ústach / rozpúšťa sa / leto” (Babie leto).

Pravdaže, za 20 rokov existencie pribudlo v klube oveľa viac autorov, daktorí, prezrádza v predslove zostavovateľ a vedúci, sa zmohli aj na samostatnú knižku. No nielen preto už doň nepatria. Z Trebišova sa zvyčajne odchádza za vyšším vzdelaním – a vyhliadka na pracovné príležitosti neveľmi podnecuje k návratu. Lenže toto už nie je iba problém Južného Zemplína.

Zborník prác literárno-umeleckého klubu Medzi nebom a zemou k 20. výročiu vydala Okresná knižnica Trebišov v roku 2007.

Ľudovít Petraško
Späť